Notice: Undefined index: user in /data/clients/nic/zahorskemuzeum.sk/old/include/login.php on line 14 Notice: Undefined index: uid in /data/clients/nic/zahorskemuzeum.sk/old/include/login.php on line 17 Deprecated: Function ereg() is deprecated in /data/clients/nic/zahorskemuzeum.sk/old/include/page.php on line 18 Deprecated: Function ereg() is deprecated in /data/clients/nic/zahorskemuzeum.sk/old/include/page.php on line 478 Notice: Undefined variable: get in /data/clients/nic/zahorskemuzeum.sk/old/include/page.php on line 332 Notice: Undefined variable: get in /data/clients/nic/zahorskemuzeum.sk/old/include/page.php on line 334 Notice: Undefined index: objednavka in /data/clients/nic/zahorskemuzeum.sk/old/include/page.php on line 345 Notice: Undefined index: reakcia-sprava in /data/clients/nic/zahorskemuzeum.sk/old/include/page.php on line 373 Deprecated: Function ereg() is deprecated in /data/clients/nic/zahorskemuzeum.sk/old/include/page.php on line 52 Záhorie 2/2014 | Záhorské múzeum
Nachádzate sa: Časopis Záhorie » 2014 » Záhorie 2/2014
Deprecated: Function eregi() is deprecated in /data/clients/nic/zahorskemuzeum.sk/old/include/page.php on line 82
Záhorie 2/2014
Záhorie v dobe prvej svetovej vojny (II. časť)
Peter Brezina

Vojnové cintoríny. Rakúsko–uhorská armáda, jej zoskupenie 1. c. k. armády, zvádzala ťažké boje na východnom (ruskom) fronte v oblasti Haliče, ktorá sa dnes nachádza na území Poľska a Ukrajiny. Bojové operácie tu viedla od augusta 1914 s prestávkami dohodnutého prímeria takmer po celú dobu vojny. Najťažšie boje sprevádzané ľudskými a materiálnymi stratami sa uskutočnili v roku 1914 v okolí Krasniku pri Lubline o mestá Halič, Ľvov a o Karpatský priesmyk. Ruské vojská ničili východné územie Slovenska až takmer po Humenné. V roku 1915 viedli rozsiahle bitky o Zborov, Gorlice, Przemyšl. Cisárske a nemecké vojská postúpili do ruského vnútrozemia, ale ruské vojská dobyli v roku 1916 územie späť a znovu sa bojovalo o územie Haliče. Nasledovala opätovná bitka o Zborov (1917) a iné mestá.
Najviac vojakov a dôstojníkov zo Záhoria padlo v oblasti Haliče, kde sa nachádzajú desiatky vojenských cintorínov. Tridsať z nich pri premene na vojenskú pamiatku projektoval rodák z Turej Lúky Dušan Samuel Jurkovič (1868 – 1947).
Na ruskom fronte, kde boje skončili skôr ako na západnom a južnom fronte, už 3. marca 1918 uzatvorením brest-litovského mieru (podľa rokovania v rovnomennom bieloruskom meste) riešili velenie armády a vláda mimoriadne zložité problémy. Spočívali nielen v bojoch, ale najmä v zdravotných a zajateckých reáliách. Na ruskom fronte sa rozšírili mnohé epidemické choroby, vrátane veľmi nebezpečnej cholery, ktoré boli príčinou smrti rovnakého počtu vojakov ako zabitých v boji. Tisíce vojakov zo Záhoria sa dostali do ruských zajateckých táborov, kde stovky z nich podľahli chorobám. Zajatci na jednej i druhej bojujúcej strane sa stali dovtedy nepoznaným fenoménom vojny. Zlá situácia v zajateckých táboroch sa zlepšovala len postupne, pod dozorom medzinárodných komisií.
Na južnom (srbskom) fronte začali boje ako prvé už 28. júla ostreľovaním Belehradu (cisárske vojsko ho obsadilo 20. septembra 1914, potom stratilo a opäť po boji okupovalo 2. decembra 1915). Boje na rieke Drine trvali počas celého roka 1915. Vojakov zo Záhoria, ktorí zahynuli na srbskom fronte, spočiatku dovážali do rodísk a pochovala ich rodina. Viaceré takmer zabudnuté pomníky sa nachádzajú na cintorínoch dodnes. Mnohých zranených vyliečili a poslali naspäť k bojovým jednotkám. Choroby na tomto fronte boli zriedkavejšie. V rokoch 1916 – 1918 boli v Srbsku dislokované už len strážne okupačné jednotky. Boje na južnom talianskom fronte sa vyznačovali neobyčajnou náročnosťou, pretože vojská operovali do mája 1915 v horskom teréne pohoria Álp a od vojakov sa často vyžadovali horolezecké výkony pri presune vlastnom aj rozmontovanej techniky. Najťažšie boje sa odohrali v okolí Doberdo del Lago (1916). Zasahovali až na terajšie územie Slovinska do lokalít Isonzo a Volišče, kde sa dnes nachádzajú vojenské cintoríny. Leží tu viac ako sto vojakov, rodom alebo domovskou príslušnosťou patriacich do niektorého z miest a obcí Záhoria. V Doberdo sa nachádza i múzeum s tisícom otrasných fotografií zranených a mŕtvych rozmetaných po skalách. Snáď každý, kto odtiaľto odchádza, sa musí pod ich dojmoch stať pacifistom a prijať krédo, že pre mier treba urobiť všetko.
Ďalším miestom ťažkých bojov na území Talianska boli boje v povodí rieky Piavy v lete roku 1918. V Taliansku bojovali aj jednotky, v ktorých boli zaradené stovky mužov zo Záhoria: 4. domobranecký pluk jazdectva a poľného delostrelectva nasadený postupne v Srbsku, Albánsku, Rumunsku a v Taliansku, 14. horský pluk delostrelectva, 43. a 72. peší pluk, 15., 18. a 25. honvédsky pluk, 19. prápor strelcov, 10. delostrelecký pluk a ďalšie jednotky rakúsko-uhorskej armády.
Doliečovacie nemocnice na Záhorí. S pokračujúcou vojnou pribúdalo ranených a invalidných vojakov. Štát a Bratislavské armádne veliteľstvo sa museli o ranených vojakov postarať. K dispozícii mali sieť nemocníc po celej monarchii, do ktorých povolali veľa civilných lekárov. Medzi nimi bol napríklad i MUDr. Pavel Blaho zo Skalice, ktorý slúžil armáde v nemocnici v Kroměříži a v stoličnom Belehrade.1 Kapacita nemocníc však nepostačovala, pretože sa v nich museli liečiť tiež zajatí vojaci. Príslušné ministerstvá armády, vnútra, domobrany a župné úrady vyzývali k zakladaniu drobných výpomocných nemocničných zariadení. Na Záhorí vzniklo v dobe 1. svetovej vojny vyše 15 vojenských doliečovacích nemocničných zariadení a krátkodobých útulkov pre ranených a invalidných vojakov v obciach Devínska Nová Ves, Šaštín, Veľké Leváre, Jablonica, Kúty, Moravský Svätý Ján, Plavecké Podhradie a v mestách Malacky, Holíč, Senica, Skalica a Stupava. Úrady ich zriaďovali najmä v priestoroch kláštorov, v hospodárskych budovách kaštieľov a niektorých štátnych školských budovách. Bratislavské armádne veliteľstvo zabezpečilo vojenských lekárov a Červený kríž sprostredkoval ošetrovateľky. Veliteľstvo vojenských lekárov operatívne odvolávalo a prenechávalo liečbu miestnym civilným lekárom. Predstavení kláštorov reholí františkánov, kapucínov, saleziánov, ako i majitelia kaštieľov prejavili pochopenie a veľkú mieru milosrdenstva v náročných situáciách, keď boli vojenské nemocnice vo veľkých mestách preplnené. Doliečovacie nemocnice a útulky pre ranených a invalidov na Záhorí mávali zvyčajne 15 – 30 pacientov a po ťažkých bitkách najmä na ruskom a talianskom fronte dočasne aj oveľa viac. Archívne materiály k pôsobeniu týchto polovojenských nemocníc sa zachovali len veľmi poskromne. Najznámejšia z týchto malých nemocníc bola v Skalici. O jej založenie usiloval už v predvojnovej dobe spolok Červeného kríža, čo sa v roku 1906 uskutočnilo a nemocnicu spravovali rehoľníci, milosrdní bratia. Štátom financovaný spolok Červeného kríža v Budapešti a vrchný strediskový zdravotný splnomocnenec barón Berthold Feilitzsch žiadali listom zo 7. augusta 1914 milosrdných bratov, aby do 28. augusta vytvorili podmienky pre umiestnenie 10 ranených vojakov a prisľúbili im vojenského lekára.2 Nemocnica plnila svoje úlohy pri ošetrovaní ranených vojakov až do roku 1918. Riaditeľ nemocnice E. Vincsek ako jeden z posledných podpísal 30. mája 1918 mestským lekárom MUDr. Henrikom Szillingerom vystavený úmrtný list 22–ročného vojaka 83. pešieho pluku Štefana (Istvan) Szekéra, príslušného do mesta Szombathely.3 Zomrel na tuberkulózu a pochovali ho zrejme na neznámom mieste skalického cintorína. Chorých vojakov posielali do Skalice z bratislavskej vojenskej nemocnice, ale podľa rozhodnutia centrály Červeného kríža v Budapešti aj z ďalších veľkých vojenských nemocníc na slovenskom území, ktorých bolo celkom šesť. Do malých nemocníc na Záhorí privážali už ošetrených a z epidemických chorôb vyliečených pacientov, takže obyvateľstvu nehrozilo nakazenie škvrnitým týfom ani dyzentériou, cholerou, či tuberkulózou. Na Záhorí nebola žiadna veľká vojenská nemocnica, centrálny zajatecký tábor ani táborová pozorovacia stanica, ktorých bolo na terajšom území Slovenska šesť. Ich poslaním bolo vlakmi z frontu privážaných ranených a chorých vojakov 5 dní pozorovať, zbaviť ich infekcie, podľa potreby očkovať a potom presunúť do riadnych vojenských nemocníc. Toto opatrenie bolo účinné pre zabránenie šírenia infekčných ochorení medzi civilné obyvateľstvo.
Zajatci, zajatecké tábory a baraky na Záhorí. Pomery v zajateckých táboroch v rakúskouhorskej monarchii v rokoch 1914 – 1915 boli veľmi provizórne, chaotické až katastrofálne.4 Masový charakter počtu zajatcov bol celkom novým fenoménom, veliteľstvá a vlády bojujúcich strán ho začali riešiť, až keď vznikol - od augusta 1914. Zranení, apatickí a pomermi znechutení zajatci, najmä z rôznych častí Ruska, zomierali v neľudských podmienkach na choroby a hlad. Boli medzi nimi mrzáci, slepci, ľudia bez končatín. Obdobná situácia bola vo viac ako 1 900 zajateckých táboroch v Rusku, 70 táboroch v Taliansku, kam sa po zajatí dostali ohluchnutí, oslepení a inak postihnutí vojaci slovenskej národnosti. Len zo Záhoria ich bolo odhadom viac ako 5 000. Na území Rakúsko-Uhorska bolo zriadených takmer 40 centrálnych zajateckých táborov, z toho na terajšom území Slovenska tri: v Dunajskej Strede, Šamoríne a Veľkom Mederi. Vláda chcela budovať aj ďalšie, ale obyvateľstvo blízkych miest, ako napríklad v Trnave a Malackách proti tomu s úspechom protestovalo, lebo sa obávalo šírenia epidemických chorôb. Väčšina táborov začínala oploteným priestorom, v lepšom prípade so stanmi, a len postupne zajatci budovali ubytovne, objekty pre veliteľstvo a vojenskú stráž, sklady, hygienické zariadenia, kanalizáciu, dielne, pekáreň, ošetrovňu, márnicu, cintorín a ďalšie zariadenia. Situácia v táboroch sa pod vplyvom medzinárodných vládnych komisií za účasti zástupcov Červeného kríža v roku 1916 zlepšila zavedením táborových poriadkov, rozširovaním hygienických opatrení, očkovaním a relatívnym dostatkom liečiv. Vláda, armádne veliteľstvá a príslušné župné úrady realizovali opatrenia pre zabránenie šírenia epidemických chorôb medzi civilné obyvateľstvo. Zriadili sieť karanténnych zajateckých táborov, kde boli privážaní zajatci sústredení na pozorovanie a po niekoľkých dňoch smerovali do centrálnych riadnych táborov alebo do vojenských nemocníc. Úrady začali od roku 1915 prideľovať zdravých zajatcov na pomoc továrňam, baniam, živnostenským firmám a poľnohospodárskym usadlostiam. Župné (Nitra, Bratislava), okresné (Malacky, Senica, Holíč), notárske a obecné úrady spoluorganizovali pracovné umiestnenie vojnových zajatcov k jednotlivým žiadateľom na Záhorí. Žiadatelia dostávali zvyčajne 2 až 3 zajatcov a väčšie firmy 10 až 15. Boli povinní postarať sa o ich dopravu, stravu, ošatenie, ubytovanie a vysielajúcemu zajateckému táboru platili malý poplatok 50 halierov. So skupinou zajatcov bola do miest a obcí poslaná vojenská stráž (1 až 2 vojaci), ktorá na nich dozerala mimo pracovného času. Živnostníkom a sedliakom zakázali ubytovávať zajatcov v ich rodinnom dome. Začali preto vznikať ubytovne pre zajatcov, ktoré obyvatelia mylne nazývali zajatecké tábory a miestne úrady zajatecké baraky. Vznikli v rokoch 1915 - 1916 pri Skalici, Holíči, Malac-kách, Senici, Stupave, Perneku, Devínskej Novej Vsi, Záhorskej Vsi, Moravskom Svätom Jáne a pravdepodobne aj inde. Mali veľký význam pre zabezpečenie vojnového hospodárstva, činnosť živnostenských dielní, tovární a najmä pri sezónnych prácach v poľnohospodárstve. Zamýšľané využitie zajatcov pre pomoc vdovám po padlých vojakoch sa nerealizovalo. Stavbu drevených provizórnych barakov a ich skromné vybavenie financovali zo združených financií žiadatelia, u ktorých zajatci, prevažne Rusi, pracovali. Župné úrady opakovane zasielali upozornenia, aby s nimi zaobchádzali ľudsky, nepreťažovali ich pracovnými povinnosťami, dodržiavali 10- až 12-hodinovú pracovnú dobu, prestávky.5 V polovici roka 1918 zaslali predpisy o repatriácii a navrátení zajatcov do ich kmeňového zajateckého tábora. Ešte pred vznikom Československej republiky zajatci zo Záhoria odcestovali a trvalo tu zostali žiť len niekoľkí.

Poznámky
1 Podrobnejšie pozri Š. Janšák, Život Dr. Pavla Blahu, str. 437 – 446.
2 Archív MV SR, ŠABA, pobočka Skalica, fond Magistrát mesta Skalice – adm., pol. 84/ 4589 a 80/ 3040.
3 Tamtiež, pol. 95/ č. 2 z roku 1818.
4 Podrobnejšie pozri napríklad publikáciu Zaťková J. Zabudnutí vojaci. Zajatci v oblasti Vojenského veliteľstva Bratislava 1914 – 1918, VHÚ Bratislava, 2013, 176 s. alebo Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918, ILC Bratislava, 2010, str. 145 – 149, alebo svedectvá o vlakových transportoch z ruského frontu so stovkami zomierajúcich na zranenia, choleru a iné choroby vojenského lekára Ivana Stodolu, autora knihy V šľapajach Hippokrata, Osveta Martin, 1977.
5 V archíve MV SR, ŠABA, pobočka Skalica sa zachovali desiatky dokumentov s pokynmi zaobchádzania so zajatcami a viaceré zoznamy pracovného umiestnenia zajatcov u jednotlivých gazdov a živnostníkov najmä v Skalici, fond magistrátu Skalice z rokov 1914 – 1918.

Náš rozhovor s PhDr. Vierou Drahošovou, riaditeľkou Záhorského
múzea v Skalici

Po ukončení štúdia archeológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave nastúpila v septembri roku 1984 do Záhorského múzea v Skalici ako archeologička, v roku 1997 bola menovaná do funkcie riaditeľky. V rámci svojej činnosti sa venuje archeologickému bádaniu v regióne, uskutočnila viacero terénnych výskumov. Spolupracuje s radom spolupracovníkov múzea, pomáha inštitúciám i jednotlivcom vo výskumnej i prezentačnej činnosti. Publikovala zhruba 300 príspevkov v regionálnej i odbornej tlači, prednáša na odborných i kultúrnospoločenských fórach. Organizuje a garantuje miestne, regionálne i medzinárodné konferencie, kultúrnospoločenské podujatia, je kurátorkou viacerých výstav, autorkou, zodpovednou redaktorkou, zostavovateľkou a spoluautorkou viac ako tridsiatich publikácií, šéfredaktorkou vlastivedného časopisu Záhorie (získal 1. miesto v národnej súťaži Miestne noviny 2007, Cenu Mesta Skalice 2011, Medailu predsedu TTSK 2011). Záhorské múzeum získalo pod jej vedením ocenenia: Múzeum roka 2004, Cena Mesta Skalice 2005, Cena Trnavského samosprávneho kraja 2008, Diplom Euregio za angažovanosť v cezhraničnej spolupráci s rakúskym partnerom 2008 a i. Je členkou Slovenskej archeologickej spoločnosti, vo volebnom období 2008 - 2014 členkou Predstavenstva Zväzu múzeí na Slovensku, Kultúrnej rady TTSK, Múzejnej rady Trnavského kraja, Komisie pre kultúru pri Mestskom zastupiteľstve v Skalici, členkou niekoľkých národných i medzinárodných porôt a pracovných komisií (Múzeum roka a i). Za svoju činnosť získala ocenenia: Medaila Zväzu múzeí na Slovensku za rozvoj slovenského múzejníctva 2009, Medaila predsedu TTSK za prezentáciu TTSK 2009, Pamätná medaila TTSK Cyril a Metod 2013, Pamätný list Zväzu múzeí na Slovensku 2014 a ďalšie.

Počas pôsobenia v Záhorskom múzeu ste mali možnosť nahliadnuť do minulosti mesta. Pracujete na niečom, čo ešte nebolo o histórii Skalice zverejnené?
Skalica je mesto s veľmi bohatou históriou, kultúrnymi a duchovnými tradíciami, vzišlo z nej množstvo významných osobností a bola dôležitou oporou národného života. Výskumu histórie Skalice sa venovalo a venuje už niekoľko generácií bádateľov a neustále sa vynárajú nové poznatky a objavy. Vyšlo veľa kníh a publikácií, ale doposiaľ možno nájsť vo všetkých oblastiach skalickej histórie neprebádané miesta. Predstavujú množstvo práce pre súčasníkov i ďalšie generácie po nás; viacero oblastí a tém bolo v druhej polovici dvadsiateho storočia opomínaných, otvorili sa prístupy k novým, dovtedy nepoznaným a neprístupným zdrojom. Spolu s Mestom Skalica sme pred časom začali prípravu monografie mesta, ktorá je už zostavená. Jej tvorba bola príležitosťou zmapovať doterajšie výsledky, predovšetkým však zainteresovať na skúmaní vlastnej minulosti skalických obyvateľov a inštitúcie, pretože v ich archívoch sa nachádza veľa vzácneho materiálu a zdrojov informácií.
Ako by ste charakterizovali rozvoj Skalice počas Vášho pôsobenia? Čo by ste vyzdvihli a čo by bolo potrebné rozvinúť?
Skalica sa veľmi zmenila. Keď som pred tridsiatimi rokmi prišla do Skalice, bolo to pokojné, tiché mesto, upútavajúce nerušenou historickou atmosférou a neopakovateľným genius loci. S postupujúcimi zmenami v spoločnosti Skalica ožila, dnes je na svoju veľkosť veľmi dynamickým, všestranne sa rozvíjajúcim, rušným mestom. Veľmi si cením a vyzdvihujem silný lokálpatriotizmus a vzťah Skaličanov i ostatných, ktorí ovplyvňujú jeho smerovanie, k mestu. To, čo je pre Skalicu charakteristické – početné pamiatky v historickom jadre, folklór, vinohradníctvo a kultúrne tradície - zachovali a zhodnotili. Bolo investovaných veľa financií a energie do obnovy, propagácie a využívania pamiatok a Skalica je miestom šíriacim pozitívny vzťah, úctu a lásku k overeným hodnotám. Čiastočné riziko vnímam v prenikaní komerčných snáh na úkor týchto hodnôt.
Čo pre Vás znamená byť riaditeľkou Záhorského múzea?

Do Skalice som sa prisťahovala a nastúpila do Záhorského múzea, aby som sa mohla venovať odboru, ktorý som vyštudovala. K funkcii riaditeľky múzea ma priviedol postupný vývoj okolností, bola som poverená najprv zastupovaním, potom vedením a nakoniec menovaná. Svoju úlohu v tejto pozícii chápem ako možnosť utvárať podmienky pre prácu dobrého a tvorivého kolektívu mojich kolegov. Múzeum pôsobí vo veľmi zaujímavom a podnetnom regióne Záhorie, ktorý máme všetci radi, pretože z neho pochádzame, v ňom žijeme a ním sa zaoberáme. Mimoriadne obohacujúci a podnetný je kontakt s ľuďmi, s ktorými v rámci svojej činnosti spolupracujeme. Spoločný záujem o minulosť, kultúru a umenie dáva predpoklady pre hodnotné stretnutia, nové námety, inšpirácie, rozširovanie spolupráce a vzájomnú pomoc.
Robíte momentálne archeologické výskumy? Prišli ste na niečo, čo históriu Skalice obohatí?
Archeologické výskumy vykonávame na základe oprávnenia MK SR stále, pretože od roku 2004 ich povinnosť vyplýva investorom zo zákona. Často ide o kontrolovanie výkopov bez väčších nálezov či pozitívnych výsledkov, prichádza však i k vzácnym nálezom. Za posledné obdobie boli najvýznamnejšími výskum sídliska zvoncovitých pohárov v roku 2003 pri budovaní obchvatu Skalice a výskum jednotlivých častí mestského opevnenia pri rekonštrukcii historického jadra mesta.
Akými zmenami prešlo múzeum počas vašej činnosti vo funkcii riaditeľky?
Po roku 1989 sa zmenili podmienky pre vnútorné zameranie práce v múzeu, značne sa rozšírilo spektrum výskumných tém a oblastí, ktorým dovtedy nebola alebo nemohla byť venovaná pozornosť. So spoločenskými zmenami sa zväčšil okruh výberu zbierkových predmetov a dokumentačného materiálu. Zvýšeným obchodom so starožitnosťami sa zdynamizovala i snaha o ich záchranu. Vďaka podpore zriaďovateľa sa podarilo riešiť problémy uskladňovania zbierok, zlepšiť technické vybavenie múzea a stav budov. Stabilizoval sa pracovný kolektív a zvýšil jeho odborný potenciál, čoho odrazom sú úspechy vo výskumnej i prezentačnej činnosti. Získali sme kontakty a v mnohých smeroch rozvíjame spoluprácu so zahraničnými múzeami. Múzeum má v jednotlivých oblastiach svojho zamerania veľa kontaktov medzi inštitúciami, široký okruh spolupracovníkov a priaznivcov, čo mu pomáha pri napĺňaní úloh a realizácii svojho poslania.
Čo by ste mohli najviac vyzdvihnúť v rámci múzea?
Múzeum oslávi na budúci rok 110 rokov svojho trvania, vzniklo ako prvé národne orientované súkromné múzeum na Slovensku a patrí medzi najstaršie kontinuálne pôsobiace slovenské múzeá. Expozícia navrhnutá Dušanom Jurkovičom a nainštalovaná zo zbierok zakladateľa MUDr. Pavla Blahu je jedinou múzejnou expozíciou architektom vytvorenou a zároveň najstaršou zachovanou expozíciou na Slovensku. Patrí k najzaujímavejším pamiatkam Skalice. Svojím dlhodobým pôsobením v Skalici a na Záhorí si múzeum získalo stabilné postavenie v regióne i v sieti slovenských múzeí a výrazne sa podieľa na zachovávaní a formovaní regionálnej identity. V oblasti Záhoria i v rámci širšej odbornej verejnosti Záhorské múzeum pozná veľa ľudí práve prostredníctvom nášho časopisu Záhorie, ktorý vydávame už 23. rok. Sieť jeho odberateľov, prispievateľov a priaznivcov tvorí bázu, ktorá nám pomáha reflektovať našu činnosť a rozširovať kontakty i v ďalších sférach. Veľkou prednosťou múzea je harmonický kolektív, jeho pozitívna energia a konštruktívny prístup.
Boli nutné zmeny, aby múzeum získalo viacej návštevníkov? Čo ich priťahuje, aké expozície, výstavy?
Na zvyšovaní návštevnosti podujatí a výstav múzea má veľký podiel variabilita ponuky. Každá téma, autor a problematika osloví inú skupinu návštevníkov, iné vrstvy. Tým sa oboznamujú s inštitúciou a postupne múzeum získava väčšie počty záujemcov. Napriek tomu však veľa záleží od celkovej nálady v spoločnosti i ponuky v meste. Najväčšiu návštevnosť už po veľa rokov zaznamenávame počas veľkých podujatí, akými sú Skalické dni, Trdlofest, Deň a Noc múzeí a podobných. Pripojením sa k projektu sprístupnenia pamiatok mesta Skalice sa podarilo zvýšiť i návštevnosť počas víkendov turistickej sezóny.
Aký bol váš najsilnejší zážitok či najväčší úspech v práci?
K silným zážitkom patria stretnutia s ľuďmi, ktoré zanechávajú nezabudnuteľné dojmy. Potešia objavy súvislostí, keď človek dlho skúma, hľadá, a zrazu začnú kamienky mozaiky do seba zapadať. Najviac však teší, keď sa po dlhšom pracovnom vypätí podarí ukončiť náročnú spoločnú úlohu, projekt. A bolo ich dosť: vytvorenie nových múzejných expozícií, monografií obcí, výskumných projektov. To je zároveň i úspechom. Ak pritom výsledok našej práce ocenenia i zvonku; prejavom dôvery, odborným uznaním či pozitívnym prijatím verejnou mienkou; je to krásny a motivujúci pocit pre všetkých.
Čo by ste chceli ešte v rámci pôsobenia v múzeu dosiahnuť, máte nejaké nesplnené méty?
Veľa energie venujeme elektronickému spracovaniu našich fondov, zatiaľ však máme ešte väčšiu časť pred sebou. Tešíme sa na výsledok, ktorý umožní oveľa lepšiu prácu so zbierkami, ich vyhodnocovaním a používaním, efektívnejšie výsledky i komunikáciu s inými partnerskými inštitúciami. Budeme sa snažiť vyvinúť ešte intenzívnejšiu prácu s deťmi a mládežou. Inšpirujúce sú poznatky zo susednej dolnorakúskej oblasti, kde múzejnú prácu robia z veľkej časti na dobrovoľnom a spolkovom princípe a majú pritom asi najväčšiu hustotu múzeí a múzejných zariadení v Európe. Základ takéhoto vzťahu ku svojej minulosti je dobré vytvárať od detstva, aby sme zachovali to, čo sme zdedili a čo tvorí naše najväčšie istoty. Určite potrebujete pri tak časovo náročnej práci relax.
Akým záľubám sa venujete?
Od malička mám rada knihy a veľa čítam. Obdivujem umenie, som vďačným vnímateľom výstav, koncertov, divadelných predstavení. Rada cestujem, kochám sa Záhorím a Slovenskom, poznávam pekné miesta Európy. Som obdivovateľkou slováckeho regiónu, jeho folklóru a tradícií. Veľmi sa mi páči obdobie secesie, približujem si ho predmetmi, literatúrou, návštevou secesnej architektúry. Krásne okamihy sa snažím zachytiť fotografovaním. Najradšej relaxujem pri bicyklovaní, turistike, plávaní a vzácnych vychádzkach s mojimi deťmi. Energiu a psychickú rovnováhu mi dodáva pobyt v prírode, jej dokonalosť a krása. A predovšetkým kontakt s dobrými a pozitívnymi ľuďmi.
Čo dodať na záver?
Chcela by som zo srdca poďakovať kolektívu múzea a všetkým, ktorí akoukoľvek mierou a spôsobom prispievajú k jeho pozitívnemu pôsobeniu, zároveň im zaželať veľa zdravia, šťastia, spokojnosti a pocitu naplnenia vo svojom živote.
Za rozhovor pri príležitosti životného i pracovného jubilea Viery Drahošovej ďakuje redakcia.



Reagovať na vydanie časopisu Objednať vydanie časopisu

späť

© smartpage s.r.o., 2007