Nachádzate sa: Časopis Záhorie » 2014 » Záhorie 3/2014
Záhorie 3/2014
Záhorie v dobe prvej svetovej vojny (III. záverečná časť)
Peter Brezina

Československé légie v zahraničí – armáda ešte neexistujúceho štátu
Legionári boli vojaci a dôstojníci českej a slovenskej národnosti, ktorí sa dobrovoľne hlásili do boja v armádach štátov Dohody. V USA a tiež v Rusku žili slovenskí a českí vysťahovalci, ktorí sa snažili pomôcť svojim v pôvodnej domovine a medzi nimi sa začala rozvíjať myšlienka o spoločnom štáte Slovákov a Čechov. V USA vznikla Slovenská liga, ktorá požadovala určitú samostatnosť Slovákov v rámci budúceho štátu. V Rusku vznikla už v roku 1915 vojenská jednotka Čechov a Slovákov, do ktorej dobrovoľne vstupovali vysťahovalci a z táborov bývalí vojaci rakúsko-uhorskej armády. Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš vytvorili v Paríži Československú národnú radu, neskôr premiestnenú do Londýna. Predstavitelia vysťahovaných Slovákov a Čechov v Rusku a USA sa názorovo zjednocovali a vydali viaceré spoločné prehlásenia. Prihlásili sa k myšlienke rozbitia monarchie a vytvorenia nových štátov v Európe, medzi nimi spoločného štátu Čechov a Slovákov. Predstavitelia Veľkej Británie, Francúzska (jeho vláda povolila neskoršie vznik samostatnej československej brigády dekrétom zo 7. 2. 1918) a USA nesúhlasili s iniciatívami T. G. Masaryka a M. R. Štefánika vytvoriť samostatné československé jednotky, ktoré by vojensky prispeli k vzniku Československa. Od roku 1916 však prijali do svojich armád a vyzbrojili tisíce českých a slovenských dobrovoľníkov – legionárov, ktorí bojovali s Nemcami na francúzskom území po boku Britov, Američanov a Francúzov. Len približným odhadom možno predpokladať, že medzi nimi bolo okolo tristo rodákov zo Záhoria. O ich boji je známe z mnohých dôvodov len veľmi málo. Jedným z nich je fakt, že sa vrátili do svojich vzdialených domovov a tí, ktorí položili život za spoločný štát Slovákov a Čechov, sú pochovaní na cintorínoch vo Francúzsku. Odhadom predpokladáme, že obeťami na západnom fronte prvej svetovej vojny sa stalo 50 rodákov zo Záhoria. Sú našimi najzabudnutejšími vojenskými hrdinami. Výnimkou je gbelský rodák Matej Kocák, seržant US Marine Corps. Američania si uctili jeho pamiatku pomenovaním jednej z vojenských lodí jeho priezviskom. V rodnom meste - Gbeloch venovali hrdinovi samostatnú tabuľu na pamätníku 1. a 2. svetovej vojny.
Diplomatickými rokovaniami najmä M. R. Štefánika vznikli v roku 1917 tisícové samostatné československé vojenské zbory v Taliansku, Srbsku a v roku 1918 vo Francúzsku. Najväčšie československé vojsko legionárov sa sformovalo v Rusku a malo až 100 000 vojakov. Po podpísaní brest-litovského mieru 3. marca 1918 ukončili československí legionári boj s rakúsko-uhorskou armádou a vojenské velenie Dohody rozhodlo o ich presune na bojisko vo Francúzsku. Cez územie monarchie to nebolo možné, a tak ich čakala dlhá cesta cez Vladivostok. Medzitým však komunistický októbrový prevrat v roku 1918 postavil legionárov pred novú úlohu. Intervenčné vojská Dohody rozhodli potlačiť vznik štátu sovietov. Legionári zohrávali kľúčovú úlohu a tvorili vojenskú silu, o ktorej sa sám V. I. Lenin vyjadril, že moc visela vďaka legionárom v určitých okamihoch na vlásku a vývoj závisel od ich rozhodnosti. V československých légiách však nastala vnútorná zmena. Vyhlásením vzniku ČSR 28. 10. 1918 bol dosiahnutý cieľ ich dobrovoľného boja a jednotky sa stali riadnou súčasťou československej armády, hoci na tisíce kilometrov vzdialenou od novej vlasti. Legionári zložili novú vojenskú prísahu a ich legionárska prísaha stratila význam. Zmenila sa i bojová morálka a dostavila sa všeobecná vyčerpanosť. Formujúca sa Červená armáda silnela a vytláčala československé vojsko – bývalých legionárov po sibírskej magistrále k Vladivostoku napriek všestrannej podpore štátov Dohody a Japonska. Najväčšie boje zviedli československí legionári v júli 1917 pri Zborove, v marci 1918 pri Bachmači a potom v desiatkach miest v blízkosti sibírskej magistrály alebo priamo na nej. Do vlasti sa dostali do jesene 1920 na vyše 20 lodiach, niektorí cez Ameriku po trase trvajúcej 4 mesiace, iní kratšou cestou cez Suezský prieplav. Bývalí legionári zažili v rokoch nasledujúcich po návrate domov viaceré rodinné a spoločenské sklamania. Najbolestivejšie bolo, že im nebol zákonom priznaný štatútlegionára v dobe bojov po 28. októbri 1918 a neskoršie sa tí, čo sa dožili, dočkali po roku 1948 perzekúcií, súdov a väzenia, lebo „kedysi v minulosti bojovali predsa proti komunistom v Rusku“. V lepšom prípade boli odsunutí mimo spoločenské dianie a malo sa na nich zabudnúť. Na Záhorí boli takých desiatky.
V samostatných československých vojenských zboroch v Rusku, Taliansku, Srbsku a Francúzsku do vzniku Československa bojovalo rodom alebo domovskou príslušnosťou zo Záhoria takmer 400 legionárov, z ktorých v mene novej vlasti položilo svoj život viac ako 50. Uvedieme niekoľkých. Pri Bachmači padol 10. 3. 1918 v boji rodák z Prietrže, legionár v Rusku Dušan Hatala. Na následky zranení a týfusu zomrel 3. 4. 1919 Adam Vlasič z Devínskej Novej Vsi (pochovaný je v Tokiu). Medzi prvými vstúpil v roku 1915 do ozbrojenej jednotky Českej družiny, ktorá bojovala po bokucárskej armády, senický rodák, kapitán in memoriam Štefan Fajnor ml. Ako poručík sa zaslúžil o víťazné úspechy legionárov v roku 1917 pri Zborove. Zahynul 27. 6. 1918 v Buzuluku.
Do I. národného odboja, ako sa zaužívalo pomenovanie bojového hnutia za vznik spoločného štátu Slovákov a Čechov, sa zapojilo zo Záhoria celkom vyše 700 národne zmýšľajúcich občanov. Svojimi činmi rozvíjali národné povedomie, ktoré pestovali v mnohých rodinách záhorských obcí. Najviac legionárov pochádzalo z miest a obcí: Senica (27), Gbely (26), Holíč (21), Skalica (12), Šaštín–Stráže (9), Kúty (15), Borský Mikuláš (12), Hlboké, Prietrž, Jablonica (po 10), Suchohrad (9), Vysoká pri Morave (8).
Utrpenie civilného obyvateľstva na Záhorí malo narastajúcu tendenciu. Bežný život síce plynul naďalej, atmosféra bola všakstále smutnejšia. Deti navštevovali školu a po nej chodili s matkami pracovať na polia a do maštalí. Matky museli zvládať všetky mužské práce a mali čo robiť, aby nakŕmili a ošatili deti. Stále viac z nich strácalo otcov, stávali sa sirotami a manželky vdovami. Narastali ceny a zväčšoval sa sortiment nedostatkového tovaru. Úrady zaviedli lístkový systém postupne takmer na všetko. Prekvital čierny obchod. Na rad prišli limity spotreby potravín a s nimi rekvirácie neodovzdaných produktov. Mnohé rodiny hladovali a trpeli podvýživou. Župné úrady v Nitre a Bratislave organizovali podporu hladujúcim rodinám, ktorých otec padol na fronte. Notári, ktorí boli realizátormi nepopulárnych opatrení štátu, akými boli rekvirácie, predpisovanie dávok odovzdávania produktov, vydávanie nepostačujúcich lístkov na produkty, doplňujúce mobilizácie, rekvirácie kostolnýchzvonov v rokoch 1915 – 1916, zber predmetov z farebných kovov, šatstva pre armádu, donucovanie k vojnovým pôžičkám, nariadenie prehliadok v národnostne zmýšľajúcich rodinách, preferovanie maďarského a židovského obyvateľstva a ďalších opatrení, vyvolávali v ľuďoch nevraživosť. Niektorí notári zneužívali svoje postavenie a požadovali úplatky za úradné výkony alebo za pridelenie výnimiek. Úrady a Červený kríž organizovali akcie na pomoc vojakom. Od učiteľov škôl požadovali, aby žiaci prinášali odevy, potraviny, ovocie a balili ich do balíčkov pre vojakov. Aj samotné rodiny posielali balíky svojim mužom na front a do zajateckých táborov. Rodiny, ktorým sa vrátil z vojny zranený vojak, nemali lieky a vypomáhali si bylinami. Korešpondenčné lístky, ktoré doručovali do obcí z frontu a zo zajateckých táborov, boli označené pečiatkou Poľná pošta. Poštári prinášali lístky, ktoré oznamovali zranenie, inokedy aj smrť ich blízkeho. Poľná pošta prinášala aj radosť, ale pred prečítaním bola i postrachom. Modlenie za skončenie vojny, zádušné omše za padlých, kázne, povzbudivé rady duchovných a prihovorenie sa u notára alebo richtára za poskytnutie istej úľavy či podpory niektorým chudobným rodinám pomáhali preklenúť najťažšie chvíle.
Odkaz pamätníkov 1. svetovej vojny
Od vojny sa narodilo už päť generácií, z ktorých posledné tri nezažili hrôzy vojny. Mier berú ako samozrejmú vec a zabúdajú, že je krehkejší ako čokoľvek iné. 1. svetovú vojnu pripomínajú už len pamätníky obetí. Postavili ich súčasníci padlých vojakov väčšinou v rokoch 1925 – 1930 na ich pamiatku. Na Záhorí jeich vyše 60. Niekde posvätili v kostoloch len pamätné tabule s menami obetí vojny. Všetky sú symbolickými pomníkmi tým, ktorí sa zaslúžili obetovaním svojich životov o našu prítomnosť. Niektoré rodiny dali kameňosochárom vyhotoviť individuálne pamätníky pred domami, na cintorínoch alebo popri cestách. Takých je v našom regióne okolo 30. Rovnaký počet je zachovaných a čitateľných skutočných pomníkov na cintorínoch, lebo v rokoch 1914 – 1915 privážali zomretých z bojísk, aby ich mohla rodina sama pochovať. Oveľa viacej pomníkov je už nečitateľných, lebo ich nemal kto obnoviť. Treba robiť všetko, aby sa nezabúdalo na vojnové utrpenie. K tomuto krédu by sa iste prihlásili tisíce vojakov a dôstojníkov bývalej cisárskej armády a legionárov zo Záhoria, ktorí sa stali obeťami prvej svetovej vojny.

Ňikdo neví, co je voják, zakád neskusí...
Peter Michalovič

Vojna bola v minulosti jednou z tých udalostí, ktoré výrazne narušili bežný život obyvateľstva, a tak sa chtiac-nechtiac dostávali často vojnové príhody do slovesného i spevného folklóru, aby si ich ľudia z rôznych dôvodov pripomínali. Vojenské (a regrútske) piesne tvoria veľmi rozsiahlu žánrovú skupinu piesní. Z veľkej časti sa jedná o mužské piesne spomienkového charakteru na roky prežité priamo v boji alebo v kasárňach počas prezenčnej služby. Nadnárodný vojnový konflikt v rokoch 1914 – 1918 sa svojou ničivou silou dotkol obyvateľov viac či menej každej obce na Záhorí, čoho dokladom sú zápisy piesní vo viacerých piesňových zbierkach, z ktorých vychádzame v našom texte (Janko Blaho, Záhorácke pjesničky, I. – VI. diel; ďalej ZP). Spomedzi vojenských piesní je len málo takých, ktoré sú jednoznačne signované ako piesne z obdobia 1. svetovej vojny, ako napr. dve piesne z Lopašova (Jak sem jednúc na stráži stáu slovenský byu múj pluk, vjetr na mňa pofukovau, roznášau srbský zvuk. Po druhé sem na stráži stáu, tak sem si rozmysleu, odhodzím zbraň a utečem, kde je slovanská zem - ZP 6, č. 60, Lopašov; Počujte, počujte, kamaráďi moji, budem vám vyprávjat o téj ruskéj zemi... Huboký kvartýr je pro nás nachystaný, nejeden vojáček leží vňem neviný - ZP 6, č. 125, Lopašov), pri ktorých je poznámka „z roku 1914“ a obidve patria i po hudobnej stránke k novým harmonickým piesňam. Pri identifikovaní väčšiny piesní už bližšie neurčených vychádzame potom z konkrétnych historických faktov, názvov a špecifických vojenských pomenovaní a fráz, ktoré sú často v texte piesne skomolené, tak, ako si ich v zjednodušenej forme a svojom nárečí priniesli z mnohonárodnostnej rakúsko-uhorskej armády samotní vojaci.
Častým motívom vojenských piesní je odlúčenie od rodičov, svojej milej, kamarátov a vyskytuje sa v smutných, zväčša pomalých, baladicky ladených piesňach, napr. Vojáčku, vojáčku, čašká služba tvoja, ... frajírečko moja, modlívaj sa za mja, ked já budem v patáliji, aby mja tam nezabili, potom budeš moja... (ZP 2, 130, Pernek); Ty čáčovské pjekné zvony (ZP 2, 118, Čáčov); Prešpurská silňica celá je krvavá, kanonírské gule zabili šuhaja... (ZP 2, 95, Brodské); Poslechňite, kamarádzi, co vám povím, co sa stauo pri Prešpurku pri Dunaji. Stojí voják ze svú milú, horko puače, až sa jemu v levém bočku srdce trase... (ZP 6, č. 133, Moravský Sv. Ján).
V piesňovom príbehu mnohokrát vystupuje kôň, najvernejší vojnový priateľ človeka, avšak niektoré piesne sú spojené s vojnovými udalosťami ešte z 18. a 19. storočia a z hudobnej stránky so staršími vývinovými vrstvami, napr. s kvintakordálnou (Sedlajte, sedlajte, koňíčka vraného - ZP 1, 94, Mokrý Háj; Bude vojna, bude, bude patálija, že sa má naplňit tá Vosr kasárňa... – ZP 5, č. 10, Láb) alebo prechodnou modálnou vrstvou (Husár, husár, uherský voják, ZP 6, č. 44, Vysoká pri Morave), novou harmonickou vrstvou (Ach mamičko mamko má, ZP 1, 9, Skalica) alebo tzv. novouhorským štýlom, vyznačujúcim sa synkopickým bodkovaným rytmom (Pri Prešpurku pri Dunaji, ZP 1, 90, Kúty; Ket sem išél z Pešt Budzína, postretli mňa dezentéra, ZP 1, 45, Stráže; Na Hasprunce šturmujú, ... Tam v tej Vosrkasárňi, tam nás obrichtujú, dajú mundúr, koňíčka, šablu ocelovú... ZP 3, 75, Závod).
Niektoré známe obecné nôty, ako je napríklad Prešpurská kasárňa malovaná (ZP 1, 89, Smolinské), boli - a v podstate stále ešte sú - v obľube ako vojenské pochody v ráznom tempe v interpretácii pochodujúcich vojenských útvarov, resp. dychovej hudby.
Väzba textu a melódie je veľmi voľná a nekorešpondujú spolu, ani čo sa týka žánru (napr., keď sa veselšia, pochodová melódia spojí so smutným až tragickým textom - Už ten hornist štrajch na trúbu zatrúbiu, každý voják do kasárňe mosí ít... kaprál ho k raportu hned štimuje..., dostaneš ty štrengen árešt (prísny trest)... - ZP 3, 126, Sekule; Tri roky sem mojej milej nepísau, ZP 3, 123, Oreské). Väčšina piesní s textom, ktorý je humorne ladený, alebo aspoň nevyznieva tragicky, sa vzťahuje na prezenčnú službu v kasárňach, napr. Na co ste mja zverbovali v ňedzelu ..., Ked ty budeš uskakovat z kasárňe, najde sa ťi lahká pomoc na vojňe, vezme kaprál dvje stoličky na frajplac, vyprášá sa nohavičky aj kabát... (ZP 3, 74, Lopašov); Jak sem išeu z Prešpurka na urláb, ... Kebys’ ty byu aj sám pán kapitán, už sem sa já dost zupy (polievka, z nem.) napíjau, zupy, zupy, komisného chleba, prindem domu, žeňit sa mi treba... (ZP 4, 93, Dubovce–Vidovany; viď notový príklad); Vy závodskí chuapci, co sa nežeňíte? Prišua nám cedula, na vojnu musíme. Prišua nám cedula od vojanských pánu, že máme naplňit prešpurskú kasárňu... (ZP 4, 104, Borský Jur).
Piesne sa niekedy vzťahujú na konkrétne boje, ako napríklad na známu námornú vzburu v čiernohorskom Kotorskom zálive (tzv. Boka Kotorska) na lodiach Habsburg a Radetzky v roku 1918: Pješáčku, pješáčku, ťažká služba tvoja, ... Ket sem já v Kataru ve fortňi vartu stál, ... Ked zdaleka šíf zatrúbil, Černohorec hned vystrelil, ... mnoho našich mladých chlapcú, od Prešpurka Záhorákú do ňich pochovali (ZP 3, 87, Skalica) alebo na boje na východnom ruskom fronte v Haliči, vtedajšej Galícii, v dnešnom Poľsku: Dzívajte sa panenky, odkád sunko vychodzí, tam ležá srdénka v ruskej Galícii. Ked sme šturmy robili, mnohí sme popadali, tam ležá pješáci, slovenskí vojáci v sňehu zahrabaní... (ZP 5, č. 28, Lozorno).
Vojaci si z bojov priniesli piesne, ktorých melódie a čiastočne i texty dodnes v sebe uchovávajú nádych Balkánu, najčastejšie sa v nich vyskytujú názvy Dalmácija, Dalmatín, Bosna, Hercegovina ap. (pozn. Dalmácia – názov Dalmátskeho kráľovstva pri jadranskom pobreží, rozdeleného po vojne medzi Chorvátsko a Čiernu Horu). Tie najznámejšie piesne (Dalmácija, Dalmácija - ZP 1, 20, Moravský Sv. Ján; My sme chlapci, my vojáci, ... Prelezeme hory-doly, Dalmáciu aj Hercegovinu, a co z teho já len mám, šak to plaťí cisár sám - ZP 4, 95, Oreské; Na horách, v lesi... Execírovat císaru pánu, aby sme vyhráli Hercegovinu - ZP 4, 95, Lozorno) sa pravdepodobne viažu ešte na skoršie historické obdobie, kedy už od roku 1878 spravovala rakúsko-uhorská monarchia oblasť Bosny a Hercegoviny, patriacu dovtedy Osmanskej ríši a v roku 1908 dokonca došlo k jej anexii. Tieto piesne však plynulo prechádzali i do vojenského repertoáru súvisiaceho s bojmi počas prvej svetovej vojny. Pieseň Já sem voják Dalmatín, hodím flintu na kvartír, na kvartíri je stolica... (ZP 4, 94, Lopašov) po hudobnej stránke obsahuje typický záverečný tón – kódu, ktorý je charakteristický práve pre určitú staršiu vývinovú piesňovú vrstvu viacerých slovanských etník na Balkáne, spievanú na citoslovce ój, resp. éj; tento jav môže súvisieť so spevom ovplyvneným jedno- alebo dvojstrunným sláčikovým nástrojom z jedného kusa dreva s napnutou spracovanou ovčou, kozľacou alebo zajačou kožou, tzv. guslami, kde spodná struna vydáva neustále burdónový tón (podobne ako pri gajdách), spájajúci jednotlivé melódie slôh podobne i v speve. Tieto piesne boli medzi vojakmi rakúsko-uhorskej armády veľmi obľúbené, a napokon najmä Dalmácija, Dalmácija je často spievanou piesňou i medzi súčasnými slovenskými i moravskými folkloristami.
Značná časť vojenských piesní sa vyznačuje tematikou s epicko-rozprávačským rázom, ako to vidíme pri piesni Posúchajte málo kamarádzi, co vám povím o mém bojováňí, v mjestečku Lubliňe velká vojna stáua, sunko sa zatmjeuo, krév sa vylévaua... na ten ruský cinter nedaleko dverí, pújde tady milá, srce ju zabolí (ZP 4, 97, Brodské). Konkrétne tátopieseň svojím rapsodickým prednesom a celkovým poeticko-hudobným vyznením pripomína dobové kuplety či tzv. „hašlerovky“ – teda piesne Karla Hašlera (1879 – 1941), českého pesničkára, herca, skladateľa, spisovateľa, dramatika, režiséra, ktoré boli vo vojnovom období veľmi obľúbené a mnohé z nich takmer zľudoveli (Sibiřští chlapci, Princezna v hermelínu, Pětatřicátníci, Múj kamarád - Již k marši signál troubili, Leť, koníčku, leť - Dragouni, dragouni, malované děti, Bílý kvíteček - Když jsem mašíroval ke hranici). Hašler dokonca podnikol počas prvej svetovej vojny turné po českých mestách. Z tohto zorného uhla nazerania na genézu piesní je ešte kurióznejšia „ekológia“ piesne Za starého času vojny stojí voják na stráži, ktorá je zapísaná v nedávno publikovanej zbierke Terézie Kvapilovej Prez Závody je chodníček, za Závody kríž - ľudové piesne zo Závodu (2012, s. 100), uvádzam ju však ako príklad pars pro toto, pretože takéto spojenie textovej a melodickej zložky je v ľudovej piesňovej tvorbe úplne bežné. Pomerne známa téma – zamilovaný vojak ide do žalára, pretože nebol na stráži, ale so svojou milou – sa naviazala na českú ľudovú pieseň Už mně koně vyvádějí, ktorú však upravili a spopularizovali v Čechách a na Slovensku i vďaka začínajúcemu gramofónovému priemyslu (Columbia, Odeon, His Masters´Voice) a rádiu Vladimír Chmel a Franta Poupě. Túto pieseň naspievalo, samozrejme, v rôznych obdobiach viacero umelcov, ale pri jej začiatkoch stál spomínaný virtuózny harmonikár Franta Poupě (1902 – 1981), ktorý nahrával od roku 1931 (najčastejšie v duu spolu s huslistom Ant. Pauchom, speváci Mlejnek, Severín) a po roku 1945 nahral svoju predvojnovú produkciu ešte v reedícii. A ešte zapeklitejšie je to s ďalšou závodskou piesňou Sedzí káčer na ledze (2012, s. 98), ktorá je z pohľadu žánrového zaradenia 18-slohovou vojenskou baladou (sedláček musí na vojnu poslať až najmladšiu zo svojich troch dcér, ktorá vedela však tak stríuat, že si ju chcel zobrať sám generál), avšak na melodicko-rytmickom podklade novej harmonickej valčíkovej piesne (napr. jej varianty v Slovenských spevoch: Kač-kač, kač-kač, kačena, Nová Baňa, č. 1700; Pod kostolom biely dom, Krajné, č. 1182; Mám tri dcéry na vydaj, Hajdušica, Banát, č. 1084).
Nuž, s piesňami – a vojenské z toho rozhodne nevynímajúc - je to tak: nevieme, kde ich vietor zanesie, ako sa prispôsobia inému nárečiu a hudobnej predstavivosti v novom prostredí. Môžeme len obdivovať ich životaschopnosť a nekonečnú variabilitu v poetických, motivických i hudobných obmenách.

Poznámky
BLAHO, Janko: Záhorácke pesničky 4. 200 ľudových piesní zo Záhoria. Bratislava : Panton, vydavateľstvo Slovenskéhohudobného fondu, 1970.
ELSCHEKOVÁ, Alica – ELSCHEK, Oskár: Slovenské ľudové piesne a nástrojová hudba. Antológia. Osvetový ústav, Bratislava 1982.
Karel Hašler. Já mám holku od Odkolkú. Praha : ZERAS, 1992.
KUBA, Ludvík: Cesty za slovanskou písní 1885 – 1929. Státní nakladatelství krásné literatury hudby a umění, Praha 1953, s. 457-462.
Prez Závody je chodníček, za Závody kríž (ľudové piesne zo Závodu). Zostavila, zapísala a autorsky doplnila Terézia Kvapilová. KUD Apokalipsa, Ľubľana 2012.
Záhorácke pjesničky 6. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : OPUS, 1986.
Záhorácké pjesňičky. 5. zv. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : Editio OPUS, 1975.
Záhorácké pjesňičky. I. diel. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : vydal „Krúžek Skaličanú“ v Bratislave, 1948 (reed. 1954).
Záhorácké pjesňičky. II. diel. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : Slovenské hudobné vydavateľstvo, 1952.
Záhorácke pjesňičky. III. diel. Zozbieral dr. Janko Blaho. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957.
Život je jako písnička. Hraje Franta Poupě – harmonika, Ant. Pauch – housle. Hudobný nosič CD. Z vlastnej zbierky zostavil Fr. Hladký, r. 2006.


Reagovať na vydanie časopisu Objednať vydanie časopisu

späť

© smartpage s.r.o., 2007