Nachádzate sa: Časopis Záhorie » 2014 » Záhorie 4/2014
Záhorie 4/2014
                                                   O firmách rodiny Slatinských v Senici
                                                                         Peter Brezina


Rokom 1948 sa datuje začiatok likvidácie všetkých živnostníkov, ktorí dovtedy svojou živnosťou živili vlastnú rodinu a dávali obživu rodinám svojich zamestnancov. Prispievali  k hospodárskej
prosperite miest a obcí, poskytovali služby a  prinášali spoločnosti zisk. Po znárodnení, ktoré spôsobilo koniec živnostenského stavu, museli hľadať nové spoločenské uplatnenie. Pripomeňme si tieto udalosti na príklade jednej z mnohých postihnutých rodín. 
Kníhviazačstvo, kníhkupectvo - papiernictvo a kníhtlačiareň senickej rodiny Slatinských vznikali postupne a ako živnostenské firmy sa napriek nezvyčajným negatívnym udalostiam úspešne  rozvíjali. Všetky tri firmy (Ľudová tlačiareň, kníhviazačstvo Artúr a papiernictvo Albína) vznikli z iniciatívy jedného z najskúsenejších kníhviazačov na Záhorí Artúra Fridricha (Bedricha Slatinského. Pod jeho vedením sa vypracoval medzi popredných polygrafov i jeho syn Leopold Fridrich Slatinský. Aj keď existencia ich firiem trvala len vyše dve desaťročia, keďže bola násilne ukončená, zohrávali v hospodárskom živote mesta Senice nezanedbateľnú úlohu a prispeli k vytváraniu podmienok pre školský, živnostenský a kultúrny život Senice.
Artúr Fridrich Slatinský (1. 3. 1886, Kamešnica, Poľsko - 28. 10. 1967, Senica) sa narodil v rodine lesného hájnika Fryderyka Slatiňskiego (Fridricha Slatinského), ktorý pochádzal z poľskej šľachtickej rodiny. Mal 14 detí, dospelosti sa dožilo osem. Z nich dvaja prežili svoj život mimo rodného Poľska. Brat Artúra Emil Slatyňski bojoval ako legionár v 1. svetovej vojne a neskôr sa stal dôstojníkom 10. jazdeckého streleckého pluku a 27. uljanovského pluku Poľskej armády. Po roku 1945 emigroval do Argentíny a založil si farmu Slatina na Ohňovej zemi, kde i v roku 1958 zomrel. Ďalšieho syna Artúra Slatinského priviedla na Záhorie možnosť zamestnania. Artúrovi vybral otec budúce povolanie kníhviazača, v dobe rozmachu kníhtlače považované za perspektívne a výhodné. Artúr sa vyučil v rokoch 1900 – 1904 u kníhviazača Teodora Lintschera v okresnom poľskom meste Žywiec. Tovarišské roky 1904 – 1909 strávil v popredných európskych kníhviazačstvách v Krakove, Ľvove, Viedni, Berlíne a Lipsku. Artúrov otec pôsobil krátkodobo v malackom lesnom hospodárstve panstva Pálfiovcov a dozvedel sa o voľnom mieste v kníhtlačiarni Wiesnerovcov v Malackách. Artúr F. Slatinský pracoval v tejto firme v rokoch 1909 – 1926. V Malackách sa v roku 1911 oženil s Gizelou Stiftnerovou (nar. v roku 1880 v Malackách), s ktorou mal štyri deti. Dve z nich v mladosti zomreli a deti Leopold Fridrich a Albína sa stali významnými pomocníkmi pri jeho živnostenských aktivít. Pochopenie pre Artúrov zámer otvorenia vlastnej živnosti mala i manželka Gizela, ktorá prehovorila matku Františku predať v Malackách rodičovský dom a presťahovať sa do Senice. Miesto kníhviazača získal v Löfflerovej kníhtlačiarni v Senici, kde ho ako skúseného odborníka prijali s otvorenou náručou. Pripravoval si zriadenie vlastnej živnosti, ale najskôr musel ako cudzinec získať naturalizačnou listinou československé občianstvo.1 Okresný úrad v Senici mu vydal v júni roku 1928 dve živnostenské oprávnenia, samostatne pre kníhviazačskú činnosť a zvlášť pre obchodnú kníhkupeckú živnosť a na predaj papiera a kancelárskych potrieb.2 Knihársku dielňu a predajňu mu úrady dovolili otvoriť už v roku 1927 v prenajatých priestoroch v dome pani Wodzikovej na Čáčovskej ceste. Kníhviazačstvo i predajňa Artúra Fridricha Slatinského sa úspešne rozvíjali. Rozšíril svoje služby o drobnú tlač, ktorú začal ponúkať po zakúpení šliapacieho príklepového tlačového lisu a troch zásuvníc písma z likvidovanej kníhtlačiarne Jána Prokšu v Skalici v roku 1932. Tlačil vizitky, štítky, monogramy, školské rozvrhy, zošity a ďalšie nenáročné jednofarebné tlače. Jeho kníhviazačstvo bolo známe výrobou ozdobných kaziet, aj kožených, kartónových nadstavovaných škatúľ, ktoré mu pomáhali vyrábať manželka, svokra a jeho dve deti Leopold Fridrich a Albína. Ponúkali tiež adjustované darčekové a firemné škatule na výrobky, ktoré oblepovali dizajnovým potlačeným papierom v ich kníhviazačstve. Začiatky Ľudovej kníhtlačiarne v Senici siahajú teda už do roku 1932, ale v tej dobe nemal Artúr F. Slatinský oficiálne kníhtlačiarsku koncesiu. Kníhkupectvo a papiernictvo boli kvalitne zásobené, a preto v Senici i obľúbené. Ponúkal okrem iného veľký sortiment pohľadníc a fotografických potrieb, ktorých odberateľom sa stal jeho syn Leopold Fridrich, ktorý sa začal venovať amatérskemu fotografovaniu. Artúr F. Slatinský vstúpil v roku 1929 do Živnostenskej strany, za ktorú ho zvolilido obecného zastupiteľstva Senice, v ktorom pôsobil až do roku 1939. Po vzniku Slovenského štátu mu ako naturalizovanému čsl. občanovi hrozilo vyhostenie. Pre záchranu vstúpil do HSĽS a HG, ale ani v jednej sa neangažoval, s výnimkou organizovania kultúrnych podujatí a nezapojil sa ani do židovských pogromov. Krátko pred oslobodením odišiel zo strachu ako 60-ročný občan s chorľavejúcou manželkou k príbuzným do moravského mestečka Buchlovice, čo národnodemokratickí predstavitelia a protifašistickí bojovníci Senice klasifikovali ako evakuáciu s Nemcami a opustenie svojej firmy. Do Senice sa vrátil koncom apríla 1945 a všetky tri prevádzky a byt našiel vykradnuté. Škodu súpisom vyčíslil na 200-tisíc korún. Miestny národný výbor (MNV) v Senici vydal Artúrovi F. Slatinskému dekrét o štátnej a národnej nespoľahlivosti a do firmy ustanovil národného správcu kníhviazača Michala Havla, po ňom od 15. 8. 1945 účtovníka MNV Senica Mikuláša Romanenka a od 17. 4. 1947 do 12. 6. 1947 kníhviazača Milana Pausa. Po viac ako dvoch rokoch mu udelili občiansku, národnú a štátnu spoľahlivosť a od 12. 6. 1947 zrušili vo všetkých troch firmách aj dozor národnej správy. Zanedlho 28. 2. 1948 prevzal však dekrét, že „je štátne nespoľahlivý a toto opatrenie vyžadujú celkové verejné hospodárske záujmy“.3 Odvolal sa, ale neúspešne a Okresný národný výbor v Senici zastavil výmerom z 18. 8. 1949 dočasne a z 3. 4. 1950 definitívne činnosť kníhkupectva a obchodu s papierom, 26. 1. 1950 mu zrušil platnosť živnostenského oprávnenia na kníhviazačskú činnosť z roku 1928. Súbežne sa začal proces znárodňovania kníhtlačiarne, ktorej majiteľom bol Leopold Fridrich Slatinský, pričom prišlo i k odcudzeniu vybavenia knihárskej dielne, ktorej majiteľom bol kníhviazač Artúr F. Slatinský. Inventár kníhtlačiarne a kníhviazačstva prevzal národný podnik Západoslovenské tlačiarne Bratislava prostredníctvom svojho trnavského závodu. Artúr F. Slatinský sa pustil do neúspešného boja s riaditeľom závodu a žiadal o vydanie zariadenia dielne. Vedenie trnavského závodu požadovalo preukázať vlastníctvo doložením účtov. A. F. Slatinský po vyše 20 rokoch prevádzky už nemal doklady na všetky stroje a náradie. Nevrátili mu však ani tie, na ktoré doklady mal. Knihársku dielňu v hodnote vyše 200-tisíc korún štát vyvlastnil bez náhrady. Vydaním zákazu obchodnej činnosti prinútili majiteľa ponúknuť „dobrovoľne“ predajňu národnému podniku Narpa Bratislava. Z dohodnutej sumy 160-tisíc korún dostal 40-tisíc v starej mene a po roku 1953 necelých 4-tisíc korún v novej mene, lebo podnikový odhadca znížil neskoršie hodnotu zariadenia a podnik zaplatil vyše 70-tisíc nedoplatky v prospech ONV Senica. Ako všetci živnostníci, aj Artúr F. Slatinský mal financie na viazanom účte, kde ich po mene peňazí znížili kurzom 50 : 1. Po odňatí obidvoch živností získal zamestnanie v svojom bývalom obchode, ktorého vedúcou bola jeho dcéra Albína Kádenová, až do likvidácie n. p. Narpa v roku 1954. Popri tom bol v rokoch 1950 – 1952 čiastočne zamestnaný v znárodnenej Ľudovej tlačiarni svojho syna, ktorú do likvidácie prevádzkoval trnavský závod n. p. ZT Bratislava. Dôchodok mu priznali v roku 1952 vo veku 66 rokov, ale zobrali po tom, čo sa zamestnal od roku 1959 v Komunálnom podniku mesta Senica, kde zriadili kníhviazačstvo. Dôchodku sa musel domáhať súdnou cestou, kde uspel, lebo sa stále staral o chorľavú manželku. Od roku 1953 začal so súhlasom MNV Senica v rámci drobnej živnostenskej činnosti viazať knihy občanom, ktorí ho neprestali vyhľadávať so žiadosťami o preväzby či nové väzby. Čiastočne tým zlepšil finančnú situáciu rodiny a zároveň sa venoval obľúbenej činnosti. V roku 1958 mu úrady udelili „ živnosť na dožitie“ so symbolickým ročným poplatkom, uznali jeho spoločenskú potrebu pre mesto. Pre potešenie viazal doma v rokoch 1959 – 1966 a zaškoľoval do knižnej väzby pracovníčky kníhviazačstva senického komunálneho podniku. Kníhviazač Artúr Fridrich Slatinský neúnavne bojoval v rokoch 1945 – 1959 s nepriazňou osudu, a to aj vtedy, keď jeho syn už rezignoval a pochopil, že priečiť sa politickému spoločenskému vývoju po februári 1948 nemá zmysel a pre prežitie je treba sa mu prispôsobiť. A. F. Slatinský sa venoval knižnej väzbe až do posledných chvíľ svojho života. Je symbolické, že zomrel na výročie vzniku Československa 28. októbra 1967 v novej vlasti, o ktorej občianstvo sa musel ako poľský rodák veľakrát usilovať.
Leopold Fridrich Slatinský (4. 11. 1919, Malacky - 25. 4. 1991, Skalica) mal vo svojom zákazníkmi obľúbenom otcovi Artúrovi osobný vzor. Detstvo a mladosť prežil v otcovom kníhviazačstve a už ako desaťročný pripravoval sadzbu pre zlátenie kníh a ostatných väzieb a výrobkov. Leopold Fridrich chcel kráčať v otcových šľapajach, ale otec rozhodol inak. Kníhviazačstvo považoval za neistú živnosť, ale čierne umenie – ako sa vtedy nazývala kníhtlač - za živnosť s veľkou budúcnosťou. Poslušný syn akceptoval rozhodnutie otca, ktorý mu našiel učebné miesto v pezinskej kníhtlačiarni. Artúr F. Slatinský sa poznal dobre s kníhtlačiarom Jánom Prokšom, ktorý vlastnil do roku 1932 kníhtlačiareň v Skalici a potom pôsobil ako faktor v kníhtlačiarni K. Prokšovej v Pezinku. Leopold Fridrich sa vyučil v rokoch 1936 – 1939 za sadzača a kníhtlačiara v Pezinku. Mal skúseného a trpezlivého majstra. Učeň navštevoval každý piatok odbornú školu v Bratislave a v prvom roku učenia jazdil často rezať papier a vytlačené výrobky do Gavorníkovej knihárne v Modre, lebo kníhtlačiareň Prokšovcov nemala rezačku až do roku 1937. Výučný list sadzača mu vystavili v roku 1940 so želaním: „Prajeme si, aby umeniu grafickému bol vždy ku cti!“4, čo vo svojom živote naplnil. Tovariš Leopold F. Slatinský musel získať trojročnú prax, kým si mohol zriadiť vlastnú kníhtlačiareň, ktorú mu otec už dávnejšie pripravoval. Želaním otca bolo docieliť prevádzkovanie troch spolupracujúcich firiem, ako to bolo dobovo zaužívané a odporúčané malackými Wiesnerovcami, aj skalickými Teslíkovcami. Zrodila sa myšlienka zriadenia vedľajšieho senického závodu Kníhtlačiarne K. Prokšovej Pezinok, ktorej vedúcim sa stal Leopold za podpory svojho otca. Už počas učňovských rokov sa začal venovať amatérskemu fotografovaniu a otec mu v roku 1936 zakúpil prvý fotoaparát. Fotografia sa mu stala koníčkom, ktorému sa venoval až do konca života.
Kníhtlačiareň veľmi napredovala vďaka jej prepojeniu s kníhviazačstvom a papiernictvom. Dlhoročným pôsobením senického kníhviazačstva mala nová firma trvalých zákazníkov najmä, keď sa v roku 1940 presťahovala z Čáčovskej ulice na Hlinkovo námestie č. 328 (predtým Masarykovo námestie) do podnájmu dielní vo dvore a predajne v prednej časti domu pani Pokornej. Dom stával na mieste súčasného obchodného domu Cieľ, približne v jeho strede. K príklepovému tlačiarskemu stroju Anger, kúpenému v Skalici v roku 1932 pribudol rýchlolis Anger (rok výroby 1896), zakúpený v roku 1939 v Bratislave. Mohli na ňom tlačiť plagáty veľkosti 63 x 95 cm, ktoré dovtedy tlačili pre potreby zákazníkov Senického okresu v Pezinku. Stroj vážil 3,2 tony a kúpili ho za 4 500 slovenských korún. Plagátové písmo im dodala firma Slevárna písma, česká účastinná spoločnosť Praha. Ďalší stroj zn. Anger zakúpili v roku 1941. Obidva stroje v rokoch 1942 – 43 svojpomocne rekonštruovali z ručného pohonu na pohon elektrickým motorom. Štvrtý tlačový stroj značky Heidelberg (rok výroby 1923) zakúpili v likvidovanej pražskej prevádzke v roku 1949 za 50- tisíc korún.
Okrem priebežnej modernizácie doplňovaním tlačiarskych strojov sa venoval majiteľ Leopold Fridrich Slatinský zlepšovaniu prostredia kníhtlačiarskej dielne, zatiaľ čo Artúr F. Slatinský kníhviazačskej dielni a jeho manželka Gizela s dcérou Albínou papiernictvu. Nové priestory na senickom Námestí A. Hlinku upravili v roku 1940, lebo dovtedy boli nepoužívané a zanedbané. V dielni zriadilispoločný príjem tlačiarskych a knihárskych zákaziek. Neskoršie ich preberali v susednom papiernictve. Po pridelení kníhtlačiarskej koncesie pre Leopolda Fridricha Slatinského v roku 1943 sa objem zákazníkov rozšíril. Medzi najväčších patrili Kunstseidespinnerei A. G. (dobovo Priadelňa umelého hodvábu v Senici), Okresný úrad, Senická likérka, Roľnícke skladištné družstvo, Obecná sporiteľňa v Senici, veľká časť živnostníkov v okrese Senica, vojenský útvar, správa kúpeľov Smrdáky a ďalší. Daňová správa, ktorej predkladal ročné zúčtovanie, bola vtedy v Skalici, pravidelne kontrolovala činnosť a usilovala sa zvyšovať pod rôznymi zámienkami odvody. L. F. Slatinský poznamenal: „Ako slušne vychovaný človek mal som vždy rešpekt voči úradom, lebo štátnych úradníkov som považoval za nositeľov zákona. Po určitom čase, zvlášť však po niekoľkých lekciách, ktoré mi uštedril pán Vavreka, vtedajší prednosta Daňovej správy v Skalici, bol som nútený svoju mienku si opraviť.“5 Neboli to však jediné ťažkosti. L. F. Slatinský narukoval a keď sa po potlačení SNP vrátil domov, našiel svoju firmu v značnom neporiadku. Mnohé veci boli zničené, spotrebný materiál a suroviny odcudzené. Senický MNV menoval podľa nariadenia č. 50 SNR z 5. 5. 1945 národného správcu kníhviazača Michala Havla, ktorý ochudobnil dielňu o mnohé veci. Na žiadosť cez kníhtlačiarske zemské grémium správcu vymenili a čiastočne potrestali. Novým správcom sa stal účtovník MNV Senica Mikuláš Romanenko a neskôr ďalší. Firma bola pod kontrolou národných správcov až do leta 1947. Leopold F. Slatinský prijal v roku 1946 učňa zo Sobotišťa, v roku 1947 rozšíril dielňu sadzby.
Produkcia Ľudovej tlačiarne sa orientovala na zákazkovú drobnú tlač, najmä tlačivá, rôzne oznámenia, firemné hlavičkové papiere a obálky, na výrobu zošitov, plagátov, štítky na označenie výrobkov. Vytlačili aj niekoľko drobnejších knižných publikácií, ako napríklad prospekty Smrdák a Senice. Obľúbené farebné kalendáre pre kominárov tlačili a expedovali v náklade 100 – 150 000 kusov v rokoch 1943 – 1947, vreckové kalendáre formátu 7 x 10 cm v náklade 5 - 20 000 ks v rokoch 1946 – 1948. Zákazkovo vyhotovovali blokové kalendáre v koženkových a kožených taškách so sponou, rôzne dosky aj prvé hostinské jedálne lístky v tvrdých poťahovaných doskách a ďalšie adjustované knihárske výrobky. Kníhtlačiareň mala začiatky v roku 1932, ale oficiálne bola činná až od roku 1939. V rokoch 1939 - 1942 pôsobila ako pezinská pobočka Prokešovej kníhtlačiarne, v rokoch 1943 – 1949 pod názvom Ľudová tlačiareň v Senici až do znárodnenia. ONV v Senici ustanovil výmerom z 1. 3. 1948 aj do kníhtlačiarne národného správcu Štefana Škrinára,6 rovnakého ako pre kníhviazačstvo a papiernictvo. Výmer uvádza: „Národná správa bola uvalená vzhľadom na zabezpečenie verejného zásobovania, riadneho chodu distribúcie a za účelom udržania majetkovej hodnoty.“ Tieto dôvody stratili platnosť o niekoľko rokov, keď rozbíjali znárodnené stroje a likvidovali kníhtlačiareň v mene budovania národného polygrafického veľkopriemyslu. Za prevádzkovanie firmy naďalej zodpovedal Leopold Fridrich Slatinský. Západoslovenské tlačiarne, n. p., Bratislava odoslali 24. 5. 1950 L. F. Slatinskému list s rozhodnutím o začlenení Ľudovej tlačiarne v Senici do národného podniku: „Z rozhodnutia oblastného riaditeľstva  Čs. polygrafických závodov, národný podnik Bratislava, má byť na základe dobrovoľnej ponuky začlenená Vaša tlačiareň do nášho národného podniku. V prílohe zasielame Vám smernice na vypracovanie inventára výrobných prostriedkov, ktorý presne vyhotovte podľa návodu v 6 exemplároch prehľadne strojom písaných. Komisia pricestuje k Vám v najbližších dňoch...“7 Znárodnenie nebolo jednorazovým aktom. Proces opísal majiteľ L. F. Slatinský takto: „Koncom roka 1949 prišli súdruhovia z Bratislavy ..., pán kolega, toto nám podpíš a je to. Keď nepodpíšeš, zoberieme ti ľudí a nedáme ti papier. Zákazkovú základňu odbúrali už predtým založením Ústredne tlačív v Bratislave. Podpísal som. Potom prišli 12. 7. 1950, spísali zariadenie, sklad papiera a previedli ohodnotenie, po jánošíkovsky - asi desatinu skutočnej hodnoty... Na podpísanie kúpnej zmluvy bol som predvolaný do Bratislavy. Kúpna cena bola stanovená tak nízko, že sa vtedy vo mne čosi vzoprelo a odišiel som bez podpisu. Podpísali si sami.“8 Vyše 9 000 korún na viaceré malé splátky poslali potom na viazaný účet a poslednú po výmene peňazí kurzom 50 : 1 vo výške 450 korún československých. Bývalú súkromnú tlačiareň F. Slatinského prevzal k 1. 1. 1950 národný podnik Západoslovenské tlačiarne (n. p. ZT) Bratislava, závod Trnava. Tlačiareň existovala ešte necelé dva roky a jej zamestnancami boli Leopold Fridrich Slatinský, Artúr Fridrich Slatinský a dvaja muži sadzači, tlačiar zo Sobotišťa a dve ženy zo Senice, posledný polrok v likvidácii len otec a syn Slatinskí. Obidvaja, zakladateľ - majiteľ a iniciátor – spoluzakladateľ, boli svedkami jej zániku. Stroj Heidelberg premiestnili do Skalice, rýchlolis a dva stroje Anger, nazývané „amerikánky“ rozbili na mieste a putovali do vtedajšej firmy Sber, n. p. v Senici. Rezačku previezli do Trnavy, zlátiaci lis s písmom skončil v piešťanskej tlačiarni a tlačiarenské písmo a nábytok v centrálnom sklade v Bratislave. Termín odovzdania prenajatých priestorov a likvidácie prevádzky bol stanovený na 27. 10. 1951. Tlačiari stihli preto ešte vytlačiť „parte“ o úmrtí Ľudovej tlačiarne v Senici. Bolo ťažké podieľať sa na likvidácii firmy, ktorú dlhé roky rozvíjali a tešili sa z každého dosiahnutého úspechu pri jej modernizácii. Artúr Fridrich Slatinský bol penzionovaný a syn Leopold sa presťahoval do Skalice, kde ako odborník získal v roku 1957 zamestnanie v Brnianskych papierňach – Grafobale a kde pracoval v pozícii tlačiara až do odchodu na dôchodok v roku 1979.
V Skalici rozvinul svoju záľubu z mladosti. Venoval sa fotografovaniu a zanechal rozsiahlu kolekciu fotodokumentov o stavebnom vývoji mesta Senice z rokov 1945 – 1967 a Skalice z rokov 1958 – 1990. Celkovo nafotil vyše 4 000 záberov, z ktorých viac ako tretina zachytáva vývoj spomenutých miest a udalostí v nich. Dve tretiny fotografií majú rodinný charakter, pričom na niektorých sú v pozadí už neexistujúce stavby. Na kinofilm začal fotiť v roku 1970. Takmer všetky fotografie a negatívy z rokov 1936 – 1945 boli zničené pri oslobodení Senice v roku 1945. Vtedy byt a firmu rodiny Slatinských vykradli a zmizol aj fotoaparát značky Voigtländer. Leopold Fridrich Slatinský pôsobil v Skalici vo fotografickom krúžku Závodného výboru ROH v Grafobale, ktorého dlhoročným predsedom bol Ernest Švrček. Prezentoval svoje fotografie na výstavách amatérskej fotografie v Skalici, v Senici a inde a veľakrát získal popredné umiestnenie a ocenenie. Rád fotografoval novorodeniatka, batoľatá a malé detí, čím robil radosť širokému okruhu Skaličanov. Tieto negatívy a fotografie nearchivoval. O svojom živnostenskom úsilí ako jeden z mála polygrafov na Záhorí spísal v rokoch 1960 - 1961 kroniku. Uchádzal sa o odškodnenie krivdy, ale Okresná privatizačná komisia pri ONV Senica v liste z 23. 1. 1991 odpovedala, že jeho prípad nie je predmetom riešenia komisie a odporučila obrátiť sa na advokátsku poradňu. To nestihol, lebo zakrátko, vo veku 72 rokov, opustil rodinu, priateľov fotografov a svoju obľúbenú Skalicu navždy.

Poznámky
1 Získanie občianstva bolo potrebné pre vydanie živnostenského oprávnenia. Žiadosť si podal na bratislavské oddelenie Ministerstvo vnútra ČSR v r. 1925. Ministerstvo mu naturalizačnú listinu vystavilo až 29. 8. 1927. Prevzal si ju na Župnom úrade v Bratislave v deň zloženia štátnej občianskej prísahy 25. 10. 1927. Originál prísahy sa nachádza v Archíve rodiny Slatinských v držbe vnuka Richarda Slatinského v Skalici.
2 Originály živnostenského oprávnenia na kníhviazačskú činnosť z 14. 6. 1928 a na obchodnú činnosť z 15. 6. 1928 sa nachádzajú v súkromnom archíve rodiny Slatinských v Skalici.
3 Archív rodiny Slatinských v držbe Richarda Slatinského v Skalici, zložka A2, výmer MNV v Senici č. 1159 z 28. 2. 1948.
4 Výučný list mu vystavilo Zemské grémium kníhtlačiarov, meditlačiarov, oceľotlačiarov, drevotlačiarov, kameňotlačiarov a majiteľov podobných živností, počítajúc medzi ne šľapacie lisy na Slovensku v Bratislave 5. 6. 1940, ktorý podpismi potvrdili starosta a tajomník grémia a majiteľka Kníhtlačiarne K. Prokšovej v Pezinku, archív rodiny Slatinských v držbe Richarda Slatinského v Skalici, zložka B1.
5 Cit. podľa Kroniky Ľudovej tlačiarne v Senici, autor L. F. Slatinský, napísaná v rokoch 1960 – 1961 v Skalici, str. 10, archív rodiny Slatinských.
6 Výmer pozri v archíve rodiny Slatinských v Skalici, zložka A2.
7 Archív rodiny Slatinských, zložka B2, cit. z listu ZT, n. p., Bratislava, datovaný 24. 5. 1950.
8 Archív rodiny Slatinských, zložka C, cit. podľa Kronika Ľudovej tlačiarne v Senici, str. 16 – 17.


Reagovať na vydanie časopisu Objednať vydanie časopisu

späť

© smartpage s.r.o., 2007